Ak je to pohľad do minulosti, alebo retrospektíva vnímania pohodlia cez babičkinu izbičku, potom je to v poriadku. Ako retro. Avšak ja hovorím o nedokonalosti, odfláknutí, o lacnote. „Lowcost“ versus „highend“. Lowcost ako niečo lacné, povrchné, rýchle. Highend ako niečo dokonalé, premyslené a elegantné. Highend ako prehľad „craftsmanshipu“ čiže remeselnej zručnosti. Ľudskej zručnosti. Keď viete odvnímať koľko manuálnej práce, mozgovej činnosti a citu je v tomto remesle, nedokážete sa s láskou pozerať na stolík z palety, nahrubo ohobľovanej a pozbíjanej niekde na Ukrajine. Palety , ktorá má takto „zdobiť“ váš interiér, či slúžiť na odloženie babičkinho úzkostlivo pestovaného anglického porcelánu.
Čo ma ale na tomto straší najviac je, že z toho vzniká opakujúci sa jav. Čo chyba to úmysel. A to už je dosť mimo. Mimo všetky hranice estetiky, dizajnu či umenia. Povzniesť chybu na úmysel. To je ako keby vám kaderník na požiadavku zastrihnutia končekov nafarbil vlasy na zeleno, a presviedčal vás, že vám to pristane. Určite by Vám to vadilo. Iba ste sa nechali prirodzene a bez boja vniesť do víru trendovosti na Slovensku. Čo chyba, nazvyme ju radšej „nedokonalosť“, to jedinečnosť. To teraz naozaj. Na kaviarne preplnené prašnými kriedami, bazalkou a paletami som si ako tak zvykla, poväčšine ich kategorizujem ako „coffee to go“, nevnímam ich ako priestor pre inšpiráciu, relax a rozjímanie. Keď som naposledy bola v jednej nemenovanej reštaurácii v Bratislave, začala som sa sama seba pýtať, ako je to vôbec možné. Ako môže niekto odraziť roh steny, ohádzať ho omietkou, a nechať to tak v zmysle „bude to raw element interiéru“. A takých vecí tam bolo viac, oveľa viac. Od nerovností a dier v obklade po zlomené schody, nespárované stoličky či nakrivo zavesené police s neduživými kvetmi, ktoré asi mali byť pôvodne kuchynským korením. Bolo tam na mňa zrazu toho toľko, že som sa už nemohla na to pozerať. Si vravím, vadí to len mne? Dráždi to len mňa? Nikomu inému to nevadí? Prečo vám potom vadí krivý šev na šatách? Schodík na ofinke? Iný odtieň nárazníka na aute, keď v servise chlapci „netrafili“ farbu? To už záhadne vadí. Ale krivo visiace obrazy, ohádzaná tehlová stena, oškrabaný bar, či rozídené rohy to prekvapivo každý vníma ako krásu raw detailu. Ale vážení, to nie je krása. A ani raw detail. Veď raw (teda hrubý) znamená prirodzený vyňatý väčšinou z prírody, či výroby, a to bez finálnej úpravy povrchu. Raw je betónová konštrukcia, neopracovaný masív so sukmi či dokonca kôrou, raw je oceľová reťaz. Lodné lano. To je raw. A to všetko je v svojej podstate dokonalé. Raw neznamená odfláknuť a nedokončiť. Raw neznamená lowcost. Raw znamená iba hrubosť, bez následného detailu remeselnej zručnosti. Tej remeselnej zručnosti, ktorá spočíva v cite a ume. Ten tomu dáva na záver gráciu a šarm. Hodnotu. Hodnotu ľudskej práce. Hodnotu človeka, ktorý sa roky učil, študoval materiály a nástroje, roky sa zdokonaľoval v remesle, a pri spracovávaní trávil svoj čas, aby vám na záver priniesol niečo dokonalé. Dokonalé detaily, spoje, povrchy bez zárezov a nedoliehania. Myslím, že každý si zaslúži dokonalosť. Jej krásu. Ak mu to samozrejme nie je všetko jedno.
Chyba vskutku nie je umením. A nemala by sa stať ani trendom. Veď je to len obyčajné ľudské zlyhanie. Obyčajná nezručnosť. Nepovyšujme ju na umenie.